Ježišov posledný príkaz

Ježišov posledný príkaz, ktorý dal svojim učeníkom pred nanebovstúpením, bol príkaz hlásať evanjelium:

„Daná je mi všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy …“ (Mt 28:18-19)

V Markovom evanjeliu napísané:

„Choďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (16:15)

Lukáš o tom píše zase takto :

„… ale prijmite moc Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami aj v Jeruzaleme, aj po celom Judsku, aj v Samárii a až do posledných končín zeme.“ (Sk 1:8-9)

Takže Duch Svätý zostúpil na naše životy s výslovným cieľom; nie iba preto prišiel a napĺňa nás, aby nás požehnal, obveselil a zabával, ale preto, aby naše srdcia prikryl stravujúcim ohňom pre vydávanie svedectva.

Keď sa tento oheň zapáli v niekom, ten odvtedy celý život hovorí o tom, aby bol živým svedectvom o Ježišovi Kristovi. Preto má ústa, aby sa modlil za prebudenie, aby každý človek prišiel k pokániu a aby hlásal evanjelium. Preto vstáva ráno, preto pracuje, preto sa snaží žiť príkladný rodinný život, preto žije bez hriechu, a preto robí všetko, aby svedectvo vyslovené ústami potvrdil pred každým aj svojimi skutkami a aby odkaz evanjelia celou svojou osobnosťou demonštroval. Preto je a spí, aby mal energiu k tomuto všetkému. Preto vtedy a tak odpočíva, ide sa zotaviť (lebo aj to je veľmi dôležité!), aby sa zregeneroval, ale nie pre seba, ale pre Božiu prácu.

„A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša …“ (Kol 3:17)

Tento oheň vytryskuje z Božej lásky. On prikázal, aby sme tak milovali svojich blížnych, ako seba samých. Toto je aj merítkom a hlavnou základnou teóriou evanjelizácie. Akú dôležitosť pripisujem svojmu večnému životu, takú istú dôležitosť potrebujem pripisovať aj večnému životu iného človeka. Koľko by som prosil za vlastné spasenie, ak by sa dostalo do nebezpečia, toľko potrebujem prosiť za osoby, s ktorými sa dostanem do styku (v hebrejčine blížny znamená spoločník, vždy tých ľudí, ktorých život práve postavil predo mňa). „Čo chcete, aby ľudia činili vám, to všetko im čiňte vy; lebo to je zákon a proroci“, – zhrňuje Ježiš do jednej vety svoj odkaz vzťahujúci sa na Starozákonné ľudské vzťahy. Stačí predstaviť si, čo by si si prial aby ti kresťania urobili, ak by si ešte nebol spasený (môžeš sa rozpamätať aké to bolo, čo si získal, keď si to dostal, ako si to dostal) a ihneď vieš, čo máš urobiť ľuďom ty. Ak vieš, ako by ťa rozčuľoval náboženský text vtedy, tak ani ty nevytas na nich niečo také. Ak vieš, aký si bol háklivý na to, aby ti ponechali slobodu na rozhodnutie, tak aj ty ju ponecháš iným. Ale ak sa aj na to rozpamätáš, že od vtedy aký si vďačný tomu, kto prijal tú ťažkú úlohu za teba a aj tvoje urazenie sa, aby úprimne, s láskou, ale možno trochu bolestivo ťa postavil voči sebe – možno trochu urazil aj tvoju slobodu – a že z akého ducha tak robil, aby to bolo budujúce, vtedy aj ty to budeš vedieť spraviť v záujme záchrany toho druhého. A keď si spomenieš aj na to, že na teba by to nebolo zapôsobilo a nebol by si sa obrátil, keby si pritom nebol zakúsil aj takú, ešte doteraz nikdy nevidenú mieru lásky a prijatie medzi kresťanmi teba ešte neobráteného, hriešneho, vtedy aj ty budeš vedieť toto všetko dať. A keď vieš, že pritom všetkom je to Boží zázrak, že si spasený, vtedy ti nezostane iný výber, než modliť sa tak za túto milosť pri pohľade na životy iných, ako by sa jednalo o tvoje vlastné spasenie.

Ježiš takto žil. Napríklad z tejto lásky, podobnej stravujúcemu ohňu, vytryskli zarážujúco radikálne Jeho slová, aby Jeho učeník nechal, nech mu otca pochovajú druhí a on sám išiel a hlásal evanjelium. Často skoro ráno vstával, ešte pred svitaním, aby sa modlil, potom počas dňa hlásal radostnú zvesť a vyučoval, večer zase do neskorej noci sa modlil za chorých, vyháňal démonov. Stávalo sa aj to, že sa modlil do brieždenia. Markovo evanjelium často píše o tom, že „nezostal im čas ani na to, aby sa najedli“.

Vtedy, keď sa dvanásti vrátili z prvého vyslania, Ježiš im povedal: „Poďte, ideme iba my sami na nejaké neobývané miesto a trochu si odpočiňme!“ Ale čo sa stalo? Ľudia zbadali učeníkov na lodi, peši ich predbehli a čakali ich na brehu, kým nezakotvili. Ježiš sa „zľutoval nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera a začal ich vyučovať mnohým veciam.“ Ako áno, ako nie, čas plynul, zvečerilo sa, a medzitým ani len nič nejedli. Potom, keď Ježiš rozmnožil chleby a dav sa nasýtil, rozpustil ich, ale učeníkom prikázal, aby ešte v noci išli loďou na druhý breh. On sám vyšiel na horu a iba niekedy okolo tretej ráno dokončil svoju modlitbu a vtedy videl, že učeníci pre silný vietor sú ešte iba v polovici jazera. Tak išiel za nimi po vode. Keď vystúpili z lode, na brehu hneď sa začala služba nasledujúceho dňa. Ale čo sa stalo s oddychom zasľúbeným ešte ráno predošlého dňa?

Hybnou strunou tohoto všetkého v Ježišovi nebola túžba po kariére, ani pracovná mánia, ale bola to láska, ktorú pociťoval voči ľuďom. Tak bojoval – a aj dnes tak isto bojuje – pre spasenie ľudí (aj pre tvoje), ako by bojoval pre svoje spasenie, lebo On je síce Boh, ale keď sa stal človekom „bol pod zákonom“, čiže napriek svojej Božskosti podriadil sa príkazu „miluj blížneho, ako seba samého!“: aj teraz ťa miluje tak, ako seba samého.

Keď videl, koľkí sú túžiaci po Slove a ako málo je robotníkov, povedal svojim učeníkom:

„Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo, preto proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu.“ (Mt 9:36-38)

Potom znovu celú jednu noc strávil na modlitbách, aby na druhý deň mohol pomazať dvanástich do služby. Spomenutú modlitebnú prosbu nezaznamenalo Písmo náhodou: obsahuje pravdu pre všetky obdobia, to, že stále je nedostatok pracovníkov odkedy je evanjelium tu na Zemi, už 2000 rokov, až dodnes!

Duch Svätý mnohým dáva do srdca až nevydržateľné súrenie, ako by sme boli vždy trochu pozadu v tom, čo by sme už mali mať spravené pre ľudí. V pôvodnom texte Ježišovej modlitby, slovo vzťahujúce sa na vyslanie robotníkov, je ten istý výraz, ktorý používa Nový zákon na vyhnanie démonov: „proste Pána žatvy, aby vyslal (prenasledoval, nútil, vyhnal) pracovníkov na svoju žatvu.“

Preto hovorí Pavol:

„Lebo keď kážem evanjelium, to nie je chválou pre mňa, (lebo potreba ma núti) to je moja povinnosť; beda by mi bolo keby som nekázal evanjelium.“ (1Kor 9:16)

Jeremiáš zase takto vraví:

„Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť, uchopil si ma a premohol. … Keď si však poviem: Nebudem ho spomínať a nebudem už kázať v Jeho mene, tak mi je v srdci, ako by bol žhavý oheň zovretý v mojich kostiach. Namáhal som sa udržať to v sebe, ale nevládzem.“ (Jer 20:7-9)

Prajem si, aby ťa v podobnej miere naplnil Duch Svätý a urobil ťa dobrým vydavateľom svedectva! (Problém Jeremiášov bol ten, že počas jeho života sa ani jeden človek neobrátil pri jeho službe. Boh predsa očakával od neho, aby i naďalej rovnako hlásal Slovo. Takže neklesaj: ty môžeš úspešnejšie slúžiť!) Vráťme sa k Ježišovej modlitbe: predstav si, že by ťa Pán žatvy poslal svedčiť tak, ako zvykneme démonov vyháňať. Povedzme, dobre nahlas by na teba nakričal: „V mene Pána Ježiša Krista ti prikazujem skrze silu Ducha Svätého, aby si teraz ihneď vyšiel niekomu hlásať evanjelium! V mene Ježiš! Teraz ihneď! Von!“ Jestvuje aj takéto niečo, ako to môžeš vidieť na Pavlovom príklade: ale prečo chceš na to čakať?! (Prirodzene, i keď to myslím vážne, toto píšem so smiechom: ani ty to nečítaj zhrozený … Radšej využi toto leto na vydávanie svedectva.)

Hlásanie evanjelia je príkaz. Ale čo je evanjelium?

„Pripomínam vám, bratia, evanjelium, ktoré som vám zvestoval, ktoré ste aj prijali, aj zotrvávate v ňom, i spasenia dochádzate z neho, … Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal, že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem …“ (1Kor 15:1-4)

Teda, evanjelium nie sú nálady, pocity a teórie, ale hlásanie troch dejinných skutočností: Ježiš Kristus zomrel pre naše hriechy, bol pochovaný a v tretí deň skutočne vstal z mŕtvych (vo fyzickom tele). Tento zázrak je jadrom radostnej zvesti, na ňom je budovaná naša viera (a nie na teologickej teórii!). Kto uverí tomuto zázraku, že sa to skutočne udialo, a to aj vyzná, ten sa zachráni pre večný život.

Tieto tri dejinné skutočnosti (fakty) vyjadrujú Božiu lásku voči každému človeku. Preto sa apoštol Pavol veľmi rozhodne zaviazal pre hlásanie evanjelia:

„Aj ja, keď som prišiel k vám, bratia, prišiel som nie s vyberanými slovami, alebo s múdrosťou zvestovať vám svedectvo o Bohu; lebo som si umienil nič iného nevedieť medzi vami, jedine Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného … moja reč a moja kázeň nebola v presvedčivých slovách múdrosti, ale v dokazovaní Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci. My však hovoríme múdrosť medzi dokonalými …“ (1Kor 2:1-6)

O niekoľko veršov skôr však píše toto:

„Slovo o kríži je totiž bláznovstvom tým, čo hynú, ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou.“ (1Kor 1:18)

O Mesiášovi, ako o ukrižovanom a vzkriesenom hovorená zvesť je tá, ktorá je schopná predstaviť spasenie, Božiu silu v srdciach ľudí. Tú musíme hlásať. Akonáhle však niekoho duch pochopí, že Ježiš skutočne zomrel pre jeho hriechy, skrze toto sa ho dotkne realita Božej lásky, a to ho pohne k pokániu; skutočnosť jeho zmŕtvychvstania zase uvoľní jeho vieru v silu Božej záchrany.

Ale ako sa dá tento odkaz účinne hlásať? Aj na to dáva Pavol odpoveď:

„Ó, nerozumní Galatskí! Kto vás omámil /aby ste neboli povoľní pravde/? Veď som vám pred oči nakreslil Ježiša Krista, toho ukrižovaného! (Ga 3:1) (toho ukrižovaného akoby medzi vami!)

Teda, Pavol kázal tak, že poslucháči mali taký pocit, že Ježiš je ukrižovaný medzi nimi. Apoštol však tento zážitok nedosiahol ľudským spôsobom: citovým sfarbením alebo pôsobením, vytvorením nálady, literárnym vzletom, hororistickými podrobnosťami Ježišovho utrpenia, ale pomocou Ducha Svätého. On vedel, že takéto účinné hlásanie evanjelia v ľudskej plnosti je nemožné.

„A kto je na to spôsobný? … ste listom Kristovým, ktorý sme my písali svojou službou a napísali nie černidlom, ale Duchom Boha živého, nie na kamenných doskách, ale na mäsitých doskách sŕdc … Nie, že by sme boli schopní vymyslieť niečo sami o sebe, už ako sami zo seba, ale naša schopnosť je z Boha. On nás uspôsobil, aby sme boli služobníkmi novej zmluvy, nie litery, ale ducha …“ (2Kor 2:16 – 3:6)

Teda k tomu, aby niekto vedel vydať svedectvo tak, aby sa dotkol sŕdc ľudí, musí hlásať Krista v závislosti na Duchu Svätom. Ježiš Kristus skrze večného Ducha samého seba obetoval Bohu. (Žid 9:14) Duch Svätý bol tam, keď sa to stalo a od vtedy ani sa nezmenil, a ani len tieň zmeny sa k Nemu nemôže priblížiť. A dnes je tu v nás a On vie zjaviť Krista pred ľuďmi pri vydávaní svedectva skrze kázané Božie slovo tak, ako by sa ukrižovával tam medzi nimi, lebo Duch je nad časom, a aj dnes vie urobiť prítomným to, čo už bolo (On je ten skutočný „nadčasový cestovný stroj“).

To je dôležité preto, lebo Ježišova smrť, ktorá sa udiala skrze večného Ducha, udiala sa síce v čase, predsa je večným zážitkom: jeho účinok, sila aj dnes je taká istá, ako vtedy, v tom momente.

„Tu zvolal Ježiš silným hlasom: Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha. A keď to povedal, dokonal. Keď stotník videl, čo sa stalo, oslavoval Boha a povedal: Naozaj, tento človek bol spravodlivý. A všetky zástupy, ktoré sa zbehli na to divadlo, keď videli, čo sa stalo, bili sa v prsia (obrátili sa; viď Mt 27:54; Mk 15:39), a tak sa vracali domov.“ (L 23:46-48)

Keď ľudia pochopia, čo sa tam v skutočnosti udialo a skrze Ducha Svätého to prežijú tak, ako by sa to teraz dialo medzi nimi, zrazu si uvedomia, že aj oni sú tak isto účastníkmi hriechu ako tí, ktorí vtedy boli tam a že tak isto je nutné ich obrátenie sa.

Podstatou mámenia – o čom písal apoštol Pavol v Ga 3:1 – je, aby obetu Ježiša Krista zahalilo do takej hmly, skrze čoho stratí svoju skutočnosť, a tak oslabí evanjelium. Podstatou evanjelia je, že Mesiáš prišiel v ľudskom tele z mäsa a krvi, zomrel, a Jeho smrť bola skutočná, ľudská smrť! Mámenie chce túto dejinnú skutočnosť spochybniť. Materializmus, marxizmus predostiera časovú vzdialenosť udalosti – „tak dávno to už bolo, možno ani pravda to nebola, nevideli sme, nie je o tom dôkaz“; modloslužobníctvo zase zakrýva realitu vykúpenia z mäsa a krvi kópiou kríža, vyhotovenou z neživej látky. (Každá takáto kópia bez života nás iba odvádza od toho, aby si si zrazu uvedomil, čo sa na Golgote skutočne stalo: jeden skutočný prípad smrti, a to Božieho Syna.Toto nikto nie je schopný zobraziť, lebo to nebola náboženská udalosť, ale práve smrť jedného človeka vyhodeného, vysoteného z vyznania.) Avšak uctievanie sviatosti oltárnej, v ktorej tak povediac omša zopakuje Kristovu obetu, v skutočnosti úplne zahmlí skutočnosť, ktorá sa pred 2000 rokmi udiala – a tak ďalej. Podstatou mámenia je, že Satan robí všetko preto, aby túto udalosť zbavil svojej reality. Duch Svätý výlučne skrze hlásanie Božieho slova vie zjaviť smrť Ježiša Krista na kríži tak, ako by sa to udialo práve v tomto okamihu! V tom prípade je ukončené všetko mudrovanie. Každý ľudský život stojí za to a v prvom rade život Božieho Syna, aby si sa zastavil a všetko odložil na bok, zamyslel sa a obrátil sa. Toto je Božia terapia šokom, ktorou chce – a aj vie – zobudiť ľudstvo, ktoré je padnuté do smrteľného spánku. Duch Svätý je toho schopný v priebehu vydania svedectva. A keď sa to podarí, vtedy sa zjaví Božia sila, lebo v doposiaľ neveriacich ľuďoch sa zrodí viera, ktorá je schopná uvoľniť aj uzdravujúce sily.

Dav stojací okolo Mesiášovho kríža sa obrátil. Preto, keď Duch Svätý v svedectve už zjavil Krista, vtedy sa dá priviesť ľudí k tomu, aby spravili rozhodnutie. Potrebné je zbystriť ich pozornosť na to, že táto udalosť, s ktorou sa teraz dostali zoči – voči, ich zaväzuje. Ak Duch Svätý skutočne zjavil v nich to nevysloviteľné, vtedy vie zjaviť aj realitu a dôležitosť obrátenia sa, ako Peter vo svojej kázni v deň Letníc, kedy na konci kázne poslucháči sami sa pýtali: „Čo máme robiť?“ Ak je vedenie Ducha Svätého také a aj situácia to dovoľuje, vtedy osoba vydávajúca svedectvo, môže v sile Pána popýtať svojho blížneho: nech sa obráti zo svojich hriechov tam na mieste a nech povie modlitbu obrátenia sa. Nech sa nenaplní toto Slovo:

„… synovia sa dostali až k rodidlám, ale niet sily k pôrodu.“ (Iz 37:3)

Ale radšej toto vyhlásenie, že

„Dnes, ak počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia …“ (Žid 3:7-8)

Je nepochybné, že takto praktizujeme vplyv na dušu, srdce ľudí a to je to, kvôli čomu nás často obviňujú „násilným obracaním“, ba aj s obmedzením slobody svedomia. Ale nie každé ovplyvnenie je násilným obracaním. Každý deň, v každej oblasti nášho života nás neprestajne ovplyvňujeme a sme ovplyvňovaní v našej rodine, na pracovisku, všade. To je celkom samozrejmé. Prečo by sme sa nemohli ovplyvňovať navzájom v pozitívnom smere, práve v našom postoji voči Bohu? Láska vždy ovplyvňuje. Apoštol Pavol takto píše jednému bratovi:

„… hoci smelo mohol by som ti rozkázať v Kristu, čo sa ti sluší, pre lásku radšej prosím, … ale nechcel som nič urobiť bez tvojho vedomia, aby tvoja dobrota nebola akoby vynútená, ale dobrovoľná.“ (Filem 8-14)

Pavol dal dôraz na to, aby zostala sloboda, lebo dobrý skutok vykonaný pod nátlakom nemá odmenu. Sloboda viery a svedomia prináleží nerozlučne k základným ľudským právam – a preto aj Vláda Maďarskej republiky vyhlasuje – , že nepopierateľným právom človeka je slobodne si zvoliť a zmeniť svoje presvedčenie, denomináciu a vieru, praktizovať samostatne a v spoločenstve, verejne hlásať a vyučovať. (Poznámka prekladateľa: Aj zákon o náboženskej slobode u nás, z 4. 7. 1991, dáva právo občanom slobodne prejavovať svoju vieru a nikto nesmie byť nútený vyznávať nejakú vieru alebo byť bez vyznania. O náboženskej výchove detí rozhodujú rodičia do dovŕšenia veku 15 rokov. Príslušnosť k náboženskej viere nesmie byť dôvodom k obmedzovaniu práv a slobôd. Veriaci majú právo zakladať cirkvi a náboženské spoločnosti a vykonávať svoju náboženskú činnosť.) To, že niekto svoju vieru hlása verejne a „praktizovaním nátlaku“ lásky volá ľudí k obráteniu sa, nie je násilné obracanie, ale je to sloboda sama o sebe! Poslucháči môžu odísť hocikedy, nie sú povinní vypočuť kázeň do konca a nepostihne ich nijaká sankcia ak zostanú absolútne bez záujmu voči odznelým slovám.

Násilným obracaním môžeme nazvať to, keď niekto mocenskými prostriedkami (polícia, vojsko, štátna výuka, štátny rozpočet, zamestnávateľská moc) sa snaží svoju vieru nanútiť tým, ktorí to neprijímajú a môže ich postihnúť určitá nevýhoda ak sa vzoprú „misionárovi“, nakoľko dotyčný má takú štátnu alebo samosprávnu moc, že „neposlušní“ môžu byť existenčne ohrození.

Kto na iných hovorí, hovorí na seba: tie denominácie obviňujú násilným obracaním kresťanov vyznávajúcich vieru, ktoré sami v tomto najviac hrešia. Zvyknú hovoriť: „kradnú veriacich z tradičných cirkví“. Týmto práve tieto denominácie svedčia o tom, že považujú ľudí za svoje vlastníctvo, veď iba vlastníctvo sa môže ukradnúť. Aké bohorúhanie sa, keď jedna denominácia privlastňuje si človeka – ktorý je výlučne vlastníctvom Boha! – pre seba! V skutočnosti nie je nič prirodzenejšie ako to, že človek vtedy a toľkokrát zmení svoje náboženské presvedčenie, denomináciu, kedykoľvek to uzná za správne. Dokonca, každého pravdumilujúceho človeka zaväzuje jeho svedomie, aby vždy chodil po ceste, ktorú vidí, podľa neho, za najlepšiu, najpravdivejšiu. Toto je sloboda. Avšak zakázať „praktizovanie nátlaku“, ktorý sa koná krotkým – výlučne slovne – hlásaním evanjelia a s výzvou k obráteniu sa, v skutočnosti nie je ničím iným, ako násilným zabraňovaním praktizovania slobody svedomia a náboženstva.

Hlásajme teda aj cez toto leto v plnej smelosti Božie slovo:

„Múdrosť kričí na ulici, na námestiach vydáva svoj hlas. Na vrchu hradieb volá, pri vchodoch do mestských brán vraví svoje reči. Na temeni výšin, pri ceste, na križovatkách sa postavila … pri vchodoch do brán hlasite volá: Mužovia, na vás volám a k synom ľudským zaznieva môj hlas.“ (Pr 1:20-21; 8:2-4)

Článok preložený z časopisu HIT INFÓ č. VI./6, z 27. 6. 1997, str. 10-13. Preložila: Mináriková Anna.
Příspěvek byl publikován v rubrice Zvěstování evangelia se štítky . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.

Komentáře nejsou povoleny.